malé obozretie sa späť

Prinášam vám skutočný príbeh, ktorý poznám z rozprávania môjho otca. Veľmi ma zaujal a tak som ho zverejnila na facebooku. No, že tento príbeh bude mať svoje pokračovanie, som ani vo sne nečakala …

december 2018

Blížia sa dni Vianoc. Počas čakania na Štedrovečerný deň väčšinou spomíname na svoje detstvo, na svojich blízkych, ktorí tu už nie sú medzi nami a nezasadnú spolu s nami k Štredovečernému stolu. Aj u mňa je to tak …

Spomínam, a teraz čoraz intenzívnejšie, na posledné chvíle prežité s mojim otcom. Na rozhovory s ním, kedy som ho nútila vydolovať z pamäti jeho spomienky, ako by som tušila, že sú to tie posledné spoločné chvíle. A on trpezlivo rozprával … o svojom detstve, mladosti, o rodičoch a o tých, ktorých som nemala šťastie spoznať – jeho starých rodičoch.
V myšlienkach a rozprávaní sa často vracal do študentských čias a z tohto obdobia je medzi jeho spomienkami jeden nádherný príbeh, ktorý si dovolím prerozprávať aj vám.

Môj otec krátko po skončení druhej svetovej vojny, v roku 1946 ako 12-ročný chlapec začal študovať na trnavskom gymnáziu. Tu v tom čase učil istý profesor Adam Štrekár. Učil aj môjho otca. Otec ho spomínal ako veľmi dobrého, priateľského a morálneho človeka, šikovného športovca. Mal ku svojim zverencom veľmi pekný vzťah aj mimo školského vyučovania. Navštevoval aj rodiny svojich študentov a tak sa raz na ružindolské hody dostal aj do našej rodiny. Zaujímavý je však jeho príbeh narodenia.

On sám nevedel o svojej rodine vôbec nič. Krátko po jeho narodení ho našli, ako nemluvňa, položeného na štreke – na železničnej trati. Bolo to pri obci Chrabrany pri Nitre. Pridelili mu preto priezvisko Štrekár a keďže to bolo koncom novembra a blížili sa Vianoce, miestny farár ho pokrstil menom Adam. Zo začiatku ho vychovával tunajší starosta spolu so svojimi 5 deťmi. Ako 6-ročný odišiel s miestnym farárom, ktorý bol preložený do Trnavy do trnavského sirotinca. V Trnave vyštudoval a zostal tu učiť na trnavskom gymnáziu, neskôr na pedagogickej fakulte.

Tento príbeh mi dlho nedal spávať a hľadala som – aj na prosbu môjho otca – ďalšie informácie o jeho živote. Niečo som objavila v trnavskej knižnici, niečo v tlači a niečo vďaka „vševedúcemu“ strýčkovi Gúglovi na webe.

***

Na Nezabudnuteľného profesora Adama Štrekára spomínali viacerí jeho bývalí študenti. Aj tieto informácie mi potvrdili otcovo rozprávanie.

„… Zaujímavou osobou bol i profesor Adam Štrekár, ktorého našiel miestny farár ako bábätko položené na trati – štreke; podľa toho mu dali priezvisko Štrekár. Učil ma matematiku. Musím podotknúť, že trnavské gymnázium malo tú najlepšiu povesť…“ (Jozef Mihalkovič, rozhovor v Katolíckych novinách)

***
„…Nezabudnuteľný profesor Adam Štrekár nám, gymnazistom, vravieval, že existujú nepríjemné vône a príjemné pachy…“ (Koloman Uhrík, Humor_zasináč.sk 2015)

***
„…Na stretnutí po šesťdesiatich rokoch chýbal aj triedny profesor Adam Štrekár. Stretávky sa nedožil, no jeho žiaci si ho pripomínajú dodnes. „Meno Adam Štrekár mu pridelili. Sám nevedel, kto je. Tak mu dal biskup, ktorý ho našiel na štreke, priezvisko Štrekár. A preto, že bol ešte malé, nahé nemluvňa, dali mu meno Adam. Tak sám vysvetľoval vznik svojho mena,“ spomína ďalší jeho bývalý žiak Jozef Duran …“ ( Veteráni Adama Štrekára: Stretávka šesťdesiat rokov po maturite, Trnavský hlas, 3.6.2012)

***
„… Mali sme na gymnáziu v Trnave takého profesora, volal sa Adam Štrekár, ktorý nás vždy napomínal: chlapci, smejte sa srdcom, neberte hurónskym rehotom ostatným pôžitok a účasť na veselom zážitku…“ (Koloman Uhrík, Rodný môj kraj 3/2012)

***

Adam Štrekár zomrel krátko pred svojimi 75. narodeninami – 11. 11. 1994 v Trnave. Roku 2005 mu bolo pri príležitosti 10. výročia jeho úmrtia udelené Čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam. Na jeho počesť je jeho menom, ktoré mu bolo zhodou náhod pridelené, pomenovaná aj ulica v Trnave.
Pochovaný je v Trnave na Novom cintoríne.

POKRAČOVANIE PO POLDRUHA ROKU …

máj 2020

Spomínate si na profesora Adama Štrekára a jeho skutočný príbeh ?

Pred Vianocami r. 2018 som zverejnila jeden príbeh… trošku aj osobný.

Môj otec krátko po skončení druhej svetovej vojny, v roku 1946 ako 12-ročný chlapec začal študovať na trnavskom gymnáziu. Tu v tom čase učil istý profesor Adam Štrekár. Učil aj môjho otca. Otec ho spomínal ako veľmi dobrého, priateľského a morálneho človeka, šikovného športovca. Mal ku svojim zverencom veľmi pekný vzťah aj mimo školského vyučovania. Zaujímavý je však jeho príbeh narodenia…

Môj príspevok spred poldruha roka ste aj komentovali a ja som bola veľmi rada, že vás zaujal.

Ale život je jedna veľká náhoda a tento môj príspevok si prečítala aj vnučka pána profesora, žijúca v zahraničí. Napísala mi a tá naša komunikácia bola veľmi príjemná, potešenie bolo na obidvoch stranách… Napísala mi aj o svojej matke – dcére pána profesora a o svojej rodinke. Profesorova dcéra bola veľmi dojatá, že si ľudia ešte tak na jej otca spomínajú. Ako píše vnučka, „mamička bola naozaj veľmi potešená a v rodine vzniklo predsavzatie detailne napísať dedkov životný príbeh“.

„Dedko umrel v roku 1994 na infarkt. Mal jednu dcéru a dve vnúčatká. Môj brat je po ňom menovaný Adam, ja som Andrea po jeho obľúbenom bratovi. Malý Adamko rástol prvé roky svojho života v Chrabranoch ako siedme dieťa jednej veľmi láskyplnej rodiny, no a k Andrejovi, ktorý sa neskôr stal misionárom vo Venezuele, mal taký najhlbší vzťah“.

Ako mi napísala jeho vnučka, „aj keď som ho poznala iba ako dieťa, dobre si pamätám, že bol veľmi morálny, veľkorysý, pokorný a láskyplný človek. A veľmi za neho ďakujem za krásne komentáre k článku. Na záver ešte taký úsmevný detail: Obidvaja moji rodičia, brat a ja sme matematici.“

A veru nadišiel deň, kedy mi prišiel krásny článok –

DETAILY ZO ŽIVOTA ADAMA ŠTREKÁRA.

Čítala som ten text s veľkou úctou aj kvôli môjmu tatinovi, jeho žiakovi.

Ako mi napísala vnučka, ktorá súhlasí so zverejnením, „sú to také informácie, ktoré by za jeho života veľa jeho známych aj tak vedelo, a pre budúcnosť je lepšie, keď je jedna správna verzia, ako keď sú nejaké legendy“.

Tak sa začítajte do príbehu, ktorý ma veľmi očaril. Pána profesora som nepoznala, ale sprostredkovane cez môjho otca pociťujem k nemu veľkú úctu. Nezlomil ho jeho nešťastný príchod na tento svet a nejedna matka by bola hrdá na takého syna …

Detaily zo života Adama Štrekára (30.03.2020; podľa spomienok dcéry Helenky)

25.11.1919, na sv. Katarínu, sa vracali dvaja rodáci z 1. svetovej vojny. V rodnej obci Chrabrany pri Topoľčanoch vystúpili z lokálky (malé vláčiky bez WC) a v treskúcej zime sa vycikali do kríčka. Tým teplým močom prebudili k životu dojča, ktoré malo ručníkom zaviazanú hlavenku, aby nemohlo plakať‘. Miestny kňaz z obce Ľudanice mu dal meno Adam – lebo bolo pred Vianocami a to meno malo silnú katolícku súvislosť, a priezvisko Štrekár, lebo ho našli pri štreke. Miestny richtár (to bola vážená osobnosť, nahradzoval napríklad sudcu pri sporoch v dedine), usilovný roľník, si ho k šiestim vlastným deťom zobral k sebe. Vzorne sa o neho starali, boli mu starostliví rodičia, ľúbili ho, až kým otec nedostal ťažkú reumu, bol pripútaný na lôžko. Manželka ho na chrbte nosila na vlak k lekárom, musela prebrať za neho vedenie rolí a domácich zvierat, nebolo to zvládnuteľné. Preto sa ho rozhodli dať do sirotinca na východné Slovensko k sestričkám Vincentkám. Vtedy takých nebolo veľa na výber, dlho hľadali nejaký dobrý. Ocko si ako vtedy štvorročný len pamätal, že obrovská žena (asi bola veľmi tlstá) s bielym „lietadlom“ na hlave (zrejme rádová pokrývka hlavy sestričiek Vincentiek) ho viedla za ruku k velikánskej budove. Stále sa obracal za mamičkou, ktorá stála za mrežami mohutnej brány. Tesne pred vstupom do budovy sa mu podarilo vytrhnúť sa z rúk tej sestričky a volajúc „mamička, mamička“ letel naspäť k bráne. Ona nemala srdce ho tam nechať, nastúpila s ním znova dvojdňovú cestu naspät‘ (vtedy nebolo toľko vlakov, musela kombinovať autobusy s vlakmi a hlavne s časmi čakania – aj v noci na stanici…) do Chrabrian.

Ocko prišiel do prvej triedy a bol nápadne múdry. Z prvej išiel do tretej, a do gymnázia v Trnave po štvrtej, hoci bol predpis ísť na gymnázium až po piatej triede. Ten kňaz d.p. Jantaus, ktorý mu dal meno, sa medzitým vypracoval na biskupa. Bol teda aj riaditeľom trnavského biskupského gymnázia. Ocko býval v internáte pre gymnazistov, ktorý bol aj sirotincom, spravovaný sestričkami Vincentkami. Bol vždy vynikajúci žiak.

Rok pred maturitou ho pán biskup pozval k sebe a ponúkol mu platiť štúdium teológie v jednom z 5 najlepších univerzít sveta. Ocko ho informoval, že má „vážny vzt’ah“ k slečne Banicovej, ktorá študovala oproti jeho internátu (denne si z okna kývali, to vtedy stačilo na hlboký vzťah), prosil o prepáčenie, že tú veľkorysú ponuku odmieta a oznámil, že chce ísť študovať klasickú filológiu – latinčinu a gréčtinu.
Vstupom na trnavské gymnázium sa o neho finančne starala aj pani barónka von Stummer. Mala v Továrnikoch pri Topoľčanoch veľké pozemky, lesy a cukrovar. Dozvedela sa o ockovej existencii, bola veľmi dobročinná a dávala mu štedrú mesačnú apanáž až do skončenia univerzity. Mala jednu podmienku: musel jej každý týždeň poslať dvojstranový list po nemecky, ktorý mu ona s červeným opravený vracala. Tak sa naučil jednu z jeho viacerých rečí: latinčina, gréčtina, nemčina, ruština, taliančina, angličtina, španielčina. Vždy hovoril s vďakou, že nikdy nemal toľko peňazí, ako keď ho pani barónka financovala. Počas celého času na gymnáziu a univerzite poberal najvyššie prospechové a rôzne dobročinné štipendiá. Štúdium končil tak, že ako prvý v dejinách robil obidve štátnice v jeden deň. Ako prvé išiel s dlhými baccara ružami predložiť pani barónke svoj diplom, hlboko ďakovať za jej dobrotu a gavalierskosť a predstaviť snúbenicu Jojku. Stal sa gymnaziálnym profesorom na svojom bývalom gymnáziu v Trnave.

Počas celého štúdia mu sestričky Vincentky až do svadby držali zadarmo izbičku v Trnave; bol synom kláštora, na ktorého boli hrdé. Raz do roka ich dlhé desaťročia navštevoval, manželka im napiekla dlhé koláče, bral aj bonboniéru a husličky (hral na ca. 3-4 inštrumentoch) a robieval im koncerty. Boli to pre nich nekonečné zážitky, aj pre neho.

Keď komunisti odbúrali tie dve klasické reči z gymnázií (lebo „pracovná trieda nepotrebuje farárske reči“), učil najprv matematiku, ktorú mal ako milovanú záľubu. Neskôr skončil na Prírodovednej fakulte v Bratislave kompletné štúdium matematiky popri zamestnaní. Bol prvým absolventom fakulty s červeným diplomom. Pri obnovení trnavskej univerzity prešiel tam na katedru matematiky, kde bol až do penzie.

Utrpel viaceré infarkty a po bohatom živote tiež na infarkt zomrel v manželkiných rukách. Mal jednu dcéru a dve vnúčatká. Jeho matka sa k nemu neprihlásila, veľmi o tom až do 60. narodenín dúfal. V ten deň smutný povedal dcére Helenke: „Doteraz som mohol aspoň dúfať, že sa ku mne prihlási, ani to už viac nemôžem. V tých časoch nebolo lekárov, nijako by sa dnešného dna nemohla dožiť“.

Aj tak veľa šťastných príhod vo svojom živote vnímal ako spôsob, ako sa mu Nebesá snažili stratu matky vynahradiť.

Ešte krátky dovetok:

Napriek tomu, že časy kedy pán profesor  učil na trnavskom gymnáziu sú už dávno preč, stále sa mi ozývajú jeho študenti. A ja okrem toho, že som spoznala viac informácií o živote pána profesora, obľúbeného učiteľa môjho otca,  spoznávam veľmi múdrych ľudí, ktorí s láskou na svojho profesora spomínajú… aj keď majú už viac ako 80.rokov. Spoznávam ich životné príbehy a presviedčam sa o tom, že pán profesor pri ich výchove vštepoval do vtedy chlapčenských hláv svoje skúsenosti a hlavne povahové črty, ktorými ho Nebesia obdarili.

A nesmie chýbať ani známa hláška pána profesora:

„Poďte k tabuli madam, volá vás Štrekár Adam „.